V kvalifikácii jednotlivkýň obsadila 9. miesto zo 75 pretekárok a od postupu do osemčlenného finále ju delilo iba 0,05 bodu. Zároveň prekonala takmer 30 rokov staré slovenské maximum Barbary Vadovičovej, ktorá na MS v roku 1997 skončila desiata. Pre Učňovú išlo už o štvrtú účasť na seniorských MS.

Dvadsaťsedemročná Bratislavčanka však so športom nekončí úplne. Chce sa venovať trénerstvu detí v modernej gymnastike a pokračovať v štúdiu trénerstva, pričom pracuje v stavebnom odbore.

O historickom výsledku, konci vrcholovej kariéry, náročných momentoch aj plánoch do budúcnosti sme sa s ňou porozprávali v dnešnom článku.

Čo a kedy vás priviedlo k aerobiku a ako vyzerali vaše začiatky?

Začínala som s modernou gymnastikou, ktorej som sa venovala takmer 14 rokov. Moja osobná trénerka mi však často hovorila, že keď skončím, určite mám vyskúšať aj športový aerobik. Dala som na jej slová a v roku 2018 som sa rozhodla ho vyskúšať. Musím povedať, že v začiatkoch som to brala skôr ako náhradu za modernú gymnastiku a rutinu, ktorú som poznala celý život – chodiť každý deň na tréning. K športovému aerobiku som si našla cestu až o pár rokov neskôr.

Preto bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som sa v roku 2019 na základe výsledku majstrovstiev Slovenska kvalifikovala na majstrovstvá Európy. Vtedy som sa ešte vôbec neorientovala vo svete športového aerobiku. Bol to zaujímavý zážitok.

Športový aerobik vyzerá pre diváka elegantne, ale aj dynamicky. Koľko práce, hodín tréningu a odriekania sa v skutočnosti skrýva za jednou súťažnou zostavou?

Tréningy sme bežne mali 5x do týždňa plus víkendové sústredenia raz do mesiaca alebo pred súťažou. Vždy bolo pre mňa najväčšou výzvou skĺbiť do tréningového procesu školu a potom trénovanie detí. Vyžadovalo to presnú logistiku, v ktorej ak jedna premenná nešla podľa plánu, narušilo to všetko ostatné. A samozrejme, nie je to len o práci na tréningu, ale aj o všetkom ostatnom, čo k tomu patrí – od regenerácie, doplnkových kondičných alebo silových tréningov, až po mentálnu prípravu.

Ako vyzerala vaša príprava na posledné majstrovstvá sveta? Bola v niečom iná ako príprava na predchádzajúce súťaže?

Jediná zmena počas tohto roka bola, že som sa v porovnaní minulými rokmi zúčastnila menej súťaží, nakoľko som bola v poslednom semestri inžinierskeho štúdia na Stavebnej fakulte STU a písala som diplomovú prácu. Aj napriek tomu sa mi podarilo zúčastniť majstrovstiev Slovenska, Svetového pohára v Tokiu a v júni sme mali možnosť zúčastniť sa aj súťaže v Kórei, čo bol podobne ako Svetový pohár v Tokiu veľký zážitok.

Príprava tesne pred Majstrovstvami sveta sa od predchádzajúcich rokov nelíšila. Tak, ako každý august, deti, ktoré trénujem, mali sústredenie. To pre mňa znamená, že som s deťmi na rannom tréningu, počas ich obednej pauzy idem na svoj tréning a potom sa vraciam opäť na tréning k deťom. Toto obdobie je vždy veľmi náročné.

V Tokiu ste skončili siedma vo Svetovom pohári. Bol tento výsledok pre vás signálom, že môžete na majstrovstvách sveta zaútočiť na vysoké umiestnenie?

Svetový pohár v Tokiu sa konal v apríli, čo bolo približne 5 mesiacov pred MS a to je veľmi dlhá doba, za ktorú mohla akákoľvek z pretekárok zlepšiť svoju výkonnosť alebo zmeniť, či upraviť zostavu. Čiže výsledok samozrejme potešil, ale ja osobne som ju nepokladala za signál, že by som mohla na majstrovstvách sveta zaútočiť na vysoké umiestnenie.

Na MS v Španielsku ste skončili na 9. mieste zo 75 pretekárok a od finále vás delilo iba 0,05 bodu. Prevažovala po výsledku radosť, alebo vás mrzelo, že finále bolo tak blízko?

Popravde, výsledky boli pre mňa počas kariéry až druhoradé, keďže som vždy najviac bojovala sama so sebou, svojimi výkonmi a tým, že mám som mala potrebu, aby sa všetko čo najviac približovalo k dokonalosti. Pokiaľ som nebola s výkonom aspoň trochu spokojná, bolo mi viac-menej jedno aký bol výsledok.

Na tohtoročných Majstrovstvách sveta som bola v prvom rade šťastná z toho, že mi rozhodcovia zarátali všetky prvky obtiažnosti, nakoľko sa mi to doteraz ešte na MS alebo ME nepodarilo. Všetko, čo nasledovalo potom, bola len čerešnička na torte.

Prekonali ste takmer 30 rokov starý slovenský rekord z MS. Uvedomovali ste si už bezprostredne po súťaži, že ste dosiahli historický výsledok?

V prvom rade som sa tešila zo svojho výkonu a niekde popri tom som sa tešila aj z umiestnenia, ale do dnešného dňa si asi ešte úplne neuvedomujem, čo to naozaj znamená pre športový aerobik na Slovensku.

V aerobiku môžu rozhodovať stotiny bodu. Ako sa človek naučí zvládať tlak a stres v momente, keď vie, že jedna chyba môže rozhodnúť o výsledku?

Nikdy som nad tým takto nepremýšľala. Vždy som sa snažila podať koncentrovaný a čo najlepší výkon. Myslím si, že za tie roky súťaženia, či už v modernej gymnastike alebo športovom aerobiku, som sa naučila pracovať so stresom a tlakom, aby ma skôr namotivovali k lepšiemu výkonu ako by mi mali uškodiť.

Bol počas vašej kariéry moment, keď ste mali chuť skončiť alebo ste vážne premýšľali, či má zmysel pokračovať?

Ja som si pravidelne posledné asi tri roky vždy na konci sezóny kládla otázku, či zvládnem ešte jeden rok. Nakoľko bolo naozaj výzvou skĺbiť vysokú školu, tréningy športového aerobiku a trénovanie detí každý deň.

Ako ste sa vyrovnávali s neúspechmi alebo súťažami, ktoré sa vám nepodarili podľa predstáv?

S osobnou trénerkou sme ich spoločne analyzovali a pokračovali v tréningovom procese.

Čo bolo počas celej kariéry psychicky najťažšie – samotné súťaže, tréningy, zranenia, cestovanie alebo tlak na výsledky?

Boj samej so sebou, pretože veľakrát sa stalo, že trénerka mi povedala, že niečo je dobré, ale v mojej hlave to nebolo dostatočne dobré… Nájsť balans medzi tým, kedy táto vlastnosť bola prospešná a vedela ma dotlačiť k lepším výsledkom a kedy už prechádzala do prílišnej potreby mať všetko čo najviac dokonalé.

Od tlaku na výsledky som sa vedela odosobniť, nakoľko som vedela, že som dôsledná v prípravnom tréningovom procese. Tlak som pociťovala skôr vtedy, keď sme cestovali na súťaže, ktoré trvali dlhšie a ja som počas toho musela nájsť čas, kedy vypracovať zadania do školy. Byť na súťaži, myslieť na výkon a do toho mať niekde v hlave, že musím dorobiť ešte veci do školy, bolo náročné.

Po kariére zostávate pri gymnastike ako trénerka. Čo vás na tejto práci teší najviac?

Kam až mi moja pamäť siaha, viem, že som chcela byť trénerkou modernej gymnastiky. Na tejto práci ma najviac teší odovzdávanie mojich vlastných skúseností mladším gymnastkám. Vidieť ako sa každý rok zlepšujú a posúvajú a hlavne vyrastajú so športom, ktorý ich baví a motivuje k práci byť najlepšími verziami samých seba.

Nechýba vám život profesionálnej športovkyne?

Momentálne si dovolím povedať, že nie. Ale myslím si, že po mesiaci už budem hovoriť opak.

Čo vám šport dal okrem titulov, výsledkov a úspechov?

To, že nemôžem očakávať veci hneď, ale treba byť trpezlivá a konštantne na nich pracovať.

Otázka na záver. Aké máte plány do budúcna? Nielen v športe, ale aj osobnom živote.

Určite by som rada zostala aktívna a športovala. Okrem trénovania detí som sa mi na začiatku tohto roka podarilo urobiť skúšky a dosiahnuť medzinárodnú rozhodcovskú licenciu, takže rozhodcovská činnosť je taktiež v mojom pláne. Po vyštudovaní Stavebnej fakulty na STU som sa prihlásila na druhú vysokú školu – trénerstvo, na čo sa veľmi teším, lebo ma to určite veľmi posunie aj v tejto oblasti.