V rozhovore pre denniksport.sk sa pochválil, že fyzicky sa cíti na oveľa menej rokov. „Fyzicky vďaka pravidelnému pohybu na štyridsať, a celkovo sa môj výsledný pocit šťastia napĺňa až stupňuje, každým dňom. Často si vravím, či nie som najšťastnejší človek na planéte,“ hovorí oslávenec.

Aby sa udržal v kondícii, pravidelne cvičení. „Na jednoduché cviky veľkých svalových skupín mi stačí 25 minút. Pracujem len s váhou vlastného tela, nepoužívam žiadne činky. Základom je rozprúdiť krvný obeh v každej svalovej partii. Nezabúdam ani na dôležitý strečing a chôdzu. V lete som si k tomu v dome v St. Louis pridával denne dvakrát plávanie.“

Rodina Šťastných zanechala veľmi výraznú stopu v NHL, naposledy to bol jeho syn Paul. Vďaka šiestim Petrovým vnukom sa však možno ešte v budúcnosti toto meno v zámorskej profilige objaví. „Sú to ešte deti. Najstarší má jedenásť rokov. Nikam sa neponáhľam. Štyria z nich sú už registrovaní v kluboch, majú aj zápasový i turnajový program. Opakujem, nič nemienime s ich rodičmi naháňať, skôr mám obavy zo skorej špecializácie. Záťaž zhurta nebýva zaručenou cestou k úspechu. Keď dnes niekomu poviem, že ja sám som začínal korčuľovať až tesne pred dovŕšením dvanásteho roku, samému sa mi to nechce veriť,“ hovorí Peter Šťastný.

Peter Šťastný tiež priznal, že stále sleduje NHL a aj všetkých Slovákov v nej pôsobiacich. „V zámorí mám prehľad o pohybe každej slovenskej hokejky, a poviem rovno, som nadšený. Nielen zo Slafkovského, Dvorského, alebo Nemca. Súčasná mladá generácia prevyšuje aj kanadských rovesníkov. Mladí Slováci majú talent, drajv, zdravé sebavedomie, odvahu, no najmä kreativitu, ktorú sa neboja ukázať. Naozaj som unesený kvalitou, ale aj vývojaschopnosťou novej generácie, ktorú nedeptajú a nestresujú žiadne boľševické pomery, akými som sa musel v mladosti aj s bratmi predierať ja. Žičím im všetko najlepšie. Nie som staromilec, čo by velebil iba staré zlaté časy. Naopak, tie sú chvalabohu preč, a teším sa, že naše nové objavy inšpirujú ďalších.“

Potom prišla reč na politiku a ako prvé Peter Šťastný skritizoval Slovákov, ktorí pôsobia v ruskej KHL. „Proti hanebnému výstupu smerom k Rusku sa vzoprel iba Mišo Handzuš. Desivé je, že podobný postoj ako on, mala celá civilizovaná Európa, no naši hráči tam nerušene propagujú vražedný režim ďalej,“ hnevá sa Šťastný.

Hoci žije v USA, nevonia mu súčasný politický vývoj na Slovensku. „Naša malebná krajinka, ktorá bola po vstupe do EÚ označovaná aj za tatranského ekonomického tigra, čo za pár rokov dobehol Maďarov, ktorí boli pred nami o vyše desať percentuálnych bodov, no v poslednom čase nás okrem nich predbiehajú aj bývalé zaostalé ekonomiky. Po tom, čo v našom hospodárstve vyčínali kreatúry ako Mečiar, Slota, i Fico, sme inak dopadnúť nemohli,“ uzavrel v rozhovore pre denník Šport Šťastný.

Fantastický hokejový príbeh „klanu“ Šťastných

K jubileu Petra Štastného publikoval zaujímavý profilový text aj Slovenský zväz ľadového hokeja SZĽH. Píše v ňom, že s mamou Františkou, otcom Stanislavom a piatimi súrodencami – Bohumilom, Vladimírom, Mariánom, Antonom a Evou vyrastali na Kvetnej ulici v Bratislave.

„Bývali sme na jednom dvore, možno 50 metrov od seba. „Šťaváci“ boli piati chalani, my Bezákovci traja. Oni mali svoje ihrisko v Jame, my sme si robili svoje. Peter bol spolužiak s mojím starším bratom Jankom. Všetci sme sa poznali z dvora i zo školy. Najviac sme sa spoznávali pri športe. Hokej, futbal, hokej s loptičkou, tým sme trávili najviac času. Mali sme veľa spoločných aktivít,“ prezradil bývalý hokejista Marián Bezák.

Vyrastal po boku bratov Šťastných, spolu hrali v mládežníckych tímoch Slovana Bratislava a neskôr aj za A-mužstvo. S Petrom majú množstvo spoločných zážitkov z ľadu i mimo neho. Legendárny útočník spomenul vo svojej životopisnej knihe nezabudnuteľný zápas medzi domami na Kvetnej ulici, v ktorom vytvoril dvojicu s Bezákom. Proti nim hrali traja protihráči, takže boli po celý čas v početnej nevýhode. Víťazom sa stal tím, ktorý ako prvý strelil desať gólov. Šťastný s Bezákom prehrávali 1:9, no napokon zvíťazili v zápase bez brankárov a s bránkami vytvorenými z kameňov. „Dvaja proti trom, najväčšie víťazstvo môjho života,“ uviedol Šťastný.

„Je to pravda, veľmi dobre si na to spomínam, hoci je to už dávno. Prehrávali sme 1:9 a ja som mu povedal, že ten zápas nesmieme prehrať. On sa na mňa pozrel a hoci mlčal, z jeho výrazu bolo zrejmé, že si myslí, že som sa zbláznil. My sme boli len dvaja, proti nám boli traja súperi. Museli sme byť prví vpredu a prví vzadu. Dali sme druhý gól, potom tretí, štvrtý. Chalani oproti nám znervózneli, zrejme sme im nahlodali psychiku a napokon sme zvíťazili 10:9. Znie to možno zvláštne, ale tento zápas predstavoval základ nezlomnej vôle, ktorú sme si vzali do života. Nikdy sme sa nezmierili s daným stavom a to nám ostalo navždy – či už išlo o šport alebo pracovný život. Nikdy som nepovedal, že sa niečo nedá alebo že niektorý zápas nemôžeme vyhrať. Iní by sa na to vykašľali a povedali si, že za stavu 1:9 je to už stratené. My sme sa na to nevykašľali. Mali sme bojového ducha a túžbu dokázať, že všetko je možné,“ povedal Bezák.

Húževnatosť a mimoriadna ctižiadostivosť sprevádzali Šťastného po celú kariéru. Na prahu dospelosti sa etabloval v A-mužstve Slovana Bratislava a v roku 1979 mu pomohol k historickému titulu vo federálnej lige. V tom čase mal už na konte tituly majstra sveta z rokov 1976 a 1977, striebro z MS 1978 i priamu konfrontáciu s elitou NHL na Kanadskom pohári 1976, proti ktorej takisto zažiaril.

Postupne si čoraz viac uvedomoval príkoria vtedajšieho režimu a po viacerých varovaniach, aby „držal líniu“ v ňom dozrelo rozhodnutie emigrovať. Šancu vycítil v auguste 1980. So Slovanom sa zúčastnil na turnaji EPM v rakúskom Innsbrucku a hoci bol pod dohľadom agentov Štátnej bezpečnosti (ŠtB), napokon sa mu podarilo odletieť cez Amsterdam do Kanady. Prezident klubu Quebec Nordiques Marcel Aubut pohotovo zareagoval na Šťastného telefonát z Rakúska, okamžite za ním vycestoval a zorganizoval útek.

Spolu s Petrom emigroval aj mladší brat Anton a aj Petrova manželka Darina, ktorá bola v tom čase v ôsmom mesiaci tehotenstva. „Peter sa ma snažil ochrániť a povedal mi: Čím menej vieš, tým lepšie pre teba. ŠtB vtedy pracovala na plné obrátky. Jeho prípad bol jasná ukážka toho, ako sa všetko zmenilo z večera na ráno, keď sa náhle stal z glorifikovanej osobnosti najväčší nepriateľ štátu. Bola to naozaj veľmi ťažká doba, v ktorej sa vyprofilovali aj charaktery ľudí, ktorí mali odrazu plné ústa odsudzovania. To pondelkové ráno po návrate z Innsbrucku bolo veľmi ťažké. Po tom, čo sme v závere turnaja dostali výprask od CSKA Moskva (1:11) sme sa dozvedeli, že bratia Šťastní odchádzajú. Boli sme sa s nimi rozlúčiť na izbe, bolo nás tam iba zopár. Zaspievali sme si pieseň Na Kráľovej holi a zaželali si veľa úspechov. Oni potom išli doprava na západ a my naspäť doľava domov,“ uviedol Bezák.

Po emigrácii Petra a Antona sa začali komunistické orgány intenzívne zaujímať o ostatných členov rodiny. Do náročnej situácie sa dostal starší z hokejových bratov Marián, ktorému režim neumožnil pokračovať v hokejovej kariére a zo dňa na deň ho označil ako problémového. Napokon sa Marián, rok po Petrovi s Antonom, rozhodol pre emigráciu a v Quebecu sa pripojil k bratom.

„Tiež som mal možnosť emigrovať. Dnes si však ťažko niekto dokáže predstaviť, aké rozhodnutie musel spraviť človek, ktorý sa rozhodol opustiť krajinu a ísť na západ. Musel spraviť hrubú čiaru za svojím životom, všetko tu nechať a nikde nebolo napísané, že sa ešte niekedy stretne so svojimi rodičmi či súrodencami. Nehovorím iba o bratoch Šťastných, ale o všetkých, ktorých sa to týkalo. V roku 1980 nikto nemohol vedieť, že sa o deväť rokov zmení situácia. Vtedy bol komunizmus tak pevne zasadený, že to vyzeralo, že tu bude fungovať ešte ďalších dvesto rokov. Keď sa už niekto rozhodol odísť, tak to bolo naozaj veľmi ťažké rozhodnutie. Mám veľký rešpekt a obdiv pred každým, kto to dokázal. Odstrihnúť sa od najbližších a ísť do cudzieho sveta, v ktorom sa musel presadiť vyžadovalo obrovskú dávku odvahy. Nikto na vás vonku nečakal s otvorenou náručou. Mnohí sa v zahraničí uplatnili, no zďaleka nie všetci. Poviem to na rovinu, ja by som to nedokázal. Mal som rodičov, troch súrodencov a aj ja som mal možnosť odísť, ale v poslednom momente som jednoducho nedokázal spraviť ten posledný krok. Emigrácia nie je pre každého,“ konštatoval Bezák.

Bratia Peter, Anton a Marián najskôr očarili federálnu ligu, presadili sa aj v československej reprezentácii a napokon sa stali legendami klubu Quebec Nordiques. „Všetci traja boli vynikajúci hokejisti. Vzájomne sa ťahali. Peter dokázal svojou hokejovou eleganciou a poňatím hokeja veľmi veľa. Všetci sa dokázali presadiť v mimoriadne tvrdých podmienkach vtedajšej NHL. Otvorili dvere Európanom, ktorí potom začali prúdiť do NHL. Keby sa Peter narodil v Kanade, mali by tam problém s tým, aby mal „The Great One“ (Wayne Gretzky, pozn.) taký veľký kredit. Petrova produktivita bola neuveriteľná. V Quebecu, New Jersey aj v St. Louis si ho veľmi vážili. Taký výnimočný hokejista sa narodí raz za sto rokov,“ poznamenal Bezák.

Peter Šťastný sa v NHL okamžite presadil. Stal sa prvým nováčikom v histórii ligy, ktorý pokoril métu sto bodov a ako prvý Európan získal Calderovu trofej pre najlepšieho nováčika NHL. Trojciferný počet bodov dosiahol v každej z prvých šiestich sezón v NHL. V roku 1984 reprezentoval Kanadu na Kanadskom pohári a svoj jediný gól na turnaji strelil Československu. Bol druhý najproduktívnejší hráč 80-tych rokov hneď za Wayneom Gretzkym. „V súlade s hlavou ho poslúchali ruky aj nohy. Mal výbornú techniku, korčuľovanie, hlavu hore, prehľad. Bol center, rozdával puky, no určite by dal oveľa viac gólov, keby menej prihrával. Bolo úžasné, ako sa dokázal presadiť už ako 19-ročný na MS v Katoviciach. O pár mesiacov na to zaujal aj na Kanadskom pohári proti profíkom z NHL. Aj pred ním boli mnohí hráči, ktorí boli talentovaní, no k talentu potrebujete aj tvrdú prácu,“ konštatoval Marián Bezák, dlhoročný spoluhráč a kamarát Petra Šťastného. Čo mu praje k životnému jubileu? „Veľa Božích milosti do ďalších rokov.“

Po odchode z Quebecu počas sezóny 1989/1990 zamieril Peter Šťastný do New Jersey a bodku za kariérou dal v roku 1995 po dvojročnom pôsobení v St. Louis Blues. V tom čase ho už výrazne obmedzovali zdravotné problémy, pre ktoré zavesil korčule na klinec ako 38-ročný. V základnej časti NHL odohral počas 15 sezón 977 zápasov, v ktorých nazbieral 1239 bodov za 450 gólov a 789 asistencií. V 93 dueloch play off získal 105 bodov (33+72).

Po páde komunistického režimu sa vrátil do reprezentačného tímu a stal sa svetovým unikátom, keď reprezentoval tri rôzne krajiny: Československo, Kanadu aj Slovensko. Na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri bol líder slovenského tímu, ktorý doviedol k 6. miestu. Slovenskému hokeju pomohol k postupu z C-kategórie do „béčka“ a v roku 1995 aj k postupu medzi svetovú elitu. Práve na šampionáte B-kategórie v Bratislave v roku 1995 odohral posledný zápas kariéry. V roku 1998 vstúpil do Hokejovej siene slávy v Toronte (HHOF), o rok na to aj do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie.

V roku 2002 sa stal aj členom Siene slávy slovenského hokeja, no o sedem rokov z nej vystúpil na protest voči pôsobeniu vtedajšieho prezidenta SZĽH. Po hráčskej kariére krátko pracoval ako skaut St. Louis Blues. V rokoch 2001 – 2005 bol generálny manažér slovenskej reprezentácie.

Pôsobil aj ako poslanec Európskeho parlamentu. Hokeju sa na profesionálnej úrovni venovali aj jeho synovia Paul a Yan, okrem nich má aj dcéry Katarínu a Kristínu.