Čo Vás priviedlo k modernej gymnastike a čím je pre Vás tento šport výnimočný natoľko, že mu venujete toľké roky driny?

Modernú gymnastiku som si zamilovala už ako malá. Odkedy sa pamätám som pozerala telku v špagátoch a raz, práve keď som sa takto naťahovala, tam ukázali modernú gymnastiku. Moji rodičia veľmi nevedeli o tom, aký to je šport a dokonca si ani neboli istí, či ho na Slovensku máme, no staršia sestra mi pomohla nájsť klub a tak sa moja kariéra začala.

Zažili ste v detstve alebo počas dospievania obdobie, keď ste zvažovali ukončenie kariéry? Čo Vám v týchto náročných momentoch pomohlo vytrvať?

Áno, určite som si takýmto niečím prešla. Myslím, že takmer každý športovec si zažil niečo podobné. Ak mám byť úplne úprimná, neviem čo ma motivovalo napriek všetkému aj v týchto momentoch v gymnastike vytrvať. Určite pomohla aj moja rodina, ktorá ma naďalej podporovala. Najviac by som však povedala, že to bol asi strach. Tým, že som celý život bola gymnastkou, bála som sa, že ak skončím, raz to oľutujem. No a samozrejme aj, že sklamem ľudí okolo seba.

Bolo náročné vyrastať ako vrcholová športovkyňa? Mali ste priestor pre „bežné“ detstvo a dospievanie alebo ste museli prinášať výrazné osobné obete?

Bohužiaľ, gymnastika je veľmi časovo náročný šport. Aj keď som sa snažila vytvárať si priestor na občasné stretnutie s kamarátmi, moja denná rutina väčšinou mala podobu: škola, tréning, učiť sa a spať. Myslím, že až teraz ako dospievam sa mi konečne darí nachádzať lepší balans medzi tým športovým a osobným životom.

Keď hovoríme o obete, najväčšiu podporu pravdepodobne máte od svojich rodičov. Okrem času a námahy, je moderná gymnastika aj finančne náročný šport?

Áno. Moderná gymnastika je neuveriteľne finančne náročný šport a tu na Slovensku naň bohužiaľ nedostávame takmer žiadnu finančnú podporu. Pre bližšiu predstavu – jeden pár ťapiek (gymnastických cvičiek), ktorý mi vydrží tak 2 týždne, stojí 20€ a jeden dres (na každú sezónu potrebujem 4) výjde okolo 800€. Okrem toho tréningy, náčinie, oblečnie, letenky na súťaže, ubytovanie… Všetko po celú moju kariéru musia prevažne hradiť moji rodičia – a to aj ako reprezentantke našej krajiny. Niekedy kvôli financiám musíme dlhšie premýšľať aj o účasti na dôležitých medzinárodných súťažiach a či to rodičia zvládnu uplatiť. Som im za to nesmierne vďačná, no obávam sa ako dlho sa im to ešte podarí udržať.

V súčasnosti žijete, študujete aj trénujete v Kanade. Zažili ste nejaký kultúrny šok? Ako vnímate rozdiely oproti Slovensku – nielen z pohľadu tréningového procesu, ale aj každodenného života?

Nielen v gymnastickom prostredí, ale aj v bežnom živote sú tu ľudia omnoho milší, otvorenejší a pozitívnejší. Skutočne je to, čo sa hovorí o “zdvorilých Kanaďanoch” prevažne pravda. Okrem toho ma každý deň prekvapuje len vysoká cena potravín.

Moderná gymnastika je estetický šport, v ktorom sa kladie veľký dôraz na vzhľad a telesnú hmotnosť. Stretli ste sa počas kariéry s tlakom v tejto oblasti a aký vplyv to na Vás malo?

Prvýkrát som sa s tým stretla, keď som mala asi 7, toto bolo však od iného dievčatka a tak ma to až toľko netrápilo. Neskôr, okolo tých 13tich sa začal vyvíjať tlak na postavu aj od tréneriek a toto ma stále prenasleduje. Mala som ťažšie obdobia, kedy som to nezvládala dobre. Z jedla som mala strach a to sa ukázalo aj na tréningoch, na ktorých som vtedy vôbec nevládala. Zopár rokov dozadu som začala spolupracovať so športovou psychologičkou, ktorá mi pomohla sa s týmto tlakom na výzor lepšie vyrovnať.

Ako pristupujete k stravovaniu? Riadi sa Váš jedálniček presne stanoveným plánom alebo skôr počúvate potreby vlastného tela?

Myslím, že som vyskúšala takmer všetko. Pre mňa však prísne jedálničky alebo reštrikcie veľmi nefungovali. Končievalo to únavou, hladom alebo neustálymi myšlienkami o jedle. Momentálne sa snažím riadiť svojim telom. Samozrejme si dávam pozor, aby som sa stravovala vyvážene a všetko s mierou, no doprajem si aj to, na čo mám chuť.

Prekonali ste už vážnejšie zranenie, a ak áno, ako Vás táto skúsenosť formovala?

Za život som mala už 7 zlomenín – 6 z toho z gymnastiky. Prvé vážnejšie zranenie bola opakovaná únavová zlomenina priehlavku počas juniorskej spoločnej skladby. V júni tohto roku som však začala mať veľké bolesti chrbtice. V auguste som šla na vyšetrenie, na ktorom mi oznámili, že v hornej časti chrbtice mám zlomeninu a úlomky, zatiaľ čo v spodnej časti mám zrazené stavce. Toto bolo približne dva týždne pred Majstrovstvami sveta. Do chrbta som dostala injekcie a pokračovala cvičiť na tabletkách od bolesti. Po odsúťažení som si musela dať dlhšiu pauzu.

Uvedomila som si, že ak by som niečo povedala skôr, možno sa to nemuselo dostať do takého bodu, do akého sa to dostalo. Taktiež som pochopila, že oddych neznamená vždy stratu progresu, práve naopak, niekedy je skutočne veľmi dôležitý a človek sa po ňom vráti naspäť silnejší ako predtým.

Aká je atmosféra medzi elitnými gymnastkami na medzinárodných súťažiach? Prevláda rivalita a napätie, alebo skôr vzájomný rešpekt a priateľské vzťahy?

Záleží od gymnastiek. Samozrejme sa nájdu aj niektoré možno namyslenejšie, no zväčša je na súťažiach atmosféra priateľská. Po súťaži sa na banketoch potom už všetky spolu rozprávame a bavíme sa bez ohľadu na výsledky.

Ako bojujete s nervozitou a stresom pred súťažou?

Zvyknem bývať veľmi nervózna a ešte stále pracujem na odbúravaní stresu. Pred samotným nástupom na plochu vždy zatvorím oči, zhlboka dýcham a opakujem si: “Život je oveľa väčší”. Znamená to, že sú v živote omnoho dôležitejšie veci ako gymnastika a súťaže. Pokiaľ viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma milujú a na ktorých sa môžem spoľahnúť, to čo sa stane na ploche, má zrazu omnoho menšiu váhu.

Prečo si myslíte, že moderná gymnastika nie je na Slovensku viac populárna a nedostáva až takú podporu? Čo by ste zmenili na slovenskej gymnastike, ak by ste mali takú možnosť?

Moderná gymnastika nie je často spomínaná. S výnimkou tohto článku sa o nej veľmi nepíše a v televízii sa tiež zobrazuje veľmi zriedka. Ako som už spomínala, moji rodičia o jej existencii na Slovensku ani nevedeli. Myslím, že je potrebné ju zviditelniť, ukázať jej krásu a taktiež koľko driny a tréningu si vyžaduje. Treba zdieľať výsledky a ambície. Na Slovensku máme potenciál. Problém je s podmienkami. Cez vytvorenie väčšieho povedomia verím, že by sa podarilo vybudovať aspoň jednu gymnastickú telocvičňu. Potrebujeme odpružené plochy, strop vo výške minimálne 10 metrov a priestor aspoň na dve 13x13m plochy. Toto na Slovensku doposiaľ nemáme.

Kto zo sveta modernej gymnastiky je pre Vás najväčšou inšpiráciou – či už po športovej alebo ľudskej stránke?

Najväčšou inšpiráciou je pre mňa moja kanadská trénerka Janika Moelder. Napriek tomu, že v gymnastike toho dosiahla neuveriteľne veľa – vrátane titulu majsterky sveta a momentálne zastáva úlohu reprezentačnej trénerky kanadského tímu, nezabúda na skutočne najdôležitejšie veci. Rozumie tomu, že športovci sú tiež iba ľudia a kariéra netrvá večne. Vie, aké dôležité je zdravie, či už fyzické alebo mentálne. Jej cieľom nikdy neboli iba medaily, ale aj udržanie si lásky a radosti zo športu. Práve vďaka nej sa v gymnastike jej dcéra drží už 26 rokov. Toto je mojím cieľom. Držať sa toho, čo ma napĺňa a baví, či už v gymnastike alebo v osobnom živote.

Aké výzvy a ciele Vás čakajú v najbližšom období? Aké sny by ste si ešte chceli splniť – v športe, ale aj v osobnom živote?

Postupne mi začína tohtoročná súťažná sezóna. Čakajú ma Grand Prix súťaže, svetové poháre, Majstrovstvá Európy a verím, že aj Majstrovstvá sveta. Gymnastickým cieľom je teda podávať konzistentné výkony a posúvať sa bližšie k svetovej špičke. Okrem toho študujem prvý stupeň medicíny na Torontskej Univerzite. Som na seba v štúdiu prísna a napriek nabitému časovému programu sa chcem udržiavať pri áčkach. Snov mám veľa. O kariére doktorky, gymnastických úspechoch, cestovaní, trávení času s kamarátmi a rodinou… Postupne sa mi plnia a verím, že to tak bude aj pokračovať.

Slová na záver? Čo Vás v živote robí šťastnou?

Rada si všímam “maličkosti.” Milujem východy a západy slnka, no taktiež nočné mesto so všetkými svetielkami v bytoch. Tešia ma konverzácie s ľuďmi, na ktorých mi záleží, ich úsmevy, objatia a radosť. Každý deň som vďačná za to, čo mám, kde som, aké možnosti mi boli dané a čo všetko som dosiahla. Nič neberiem ako samozrejmosť. Verím, že každý jeden deň je dar.