Rodák z Čadce však ani po dvoch dekádach na svetovej scéne neskrýva, že jeho kariéra sa rodila a prebiehala v podmienkach, ktoré boli ďaleko od ideálu.

Začiatky sánkarskej dráhy boli pritom takmer náhodné. „V Čadci, kde som vyrastal, neboli nejaké veľké možnosti na športovanie. Pamätám si lyžiarsky vlek a klzisko,“ spomína Ninis v rozhovore pre Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV). K sánkovaniu sa dostal ako desaťročný školák, keď do školy prišli verbovať tréneri. „Po skúšaní na tréningových táboroch z troch várok vybrali najsľubnejších a bol som medzi nimi aj ja,“ dodáva.

Nábor bol podľa jeho slov skôr o odvahe než o fyzických testoch. „Ukázali nám plagát, na ktorom bol mužský štart v Lotyšsku vysoký ako päťposchodový panelák a povedali, aby sme prišli,“ opisuje s úsmevom. Zatiaľ čo mnohých odradili zranenia, jeho pohltilo dobrodružstvo. „Asi o dva týždne po nábore som vyhral majstrovstvá Slovenska mladších žiakov. A vo mne to vzbudilo túžbu dostať sa na ZOH.“

Prvé olympijské hry zažil v Turíne 2006 a dnes má na konte už päť účastí. Radosť z nich však sprevádza aj frustrácia. „Som trochu deprimovaný z toho, že za 20 rokov od ZOH v Turíne ako keby sme stále robili na kolene,“ priznáva otvorene. Najväčším problémom bola podľa neho absencia domácej dráhy a materiálne zázemie. „Jednoducho, keď nemáš dobré, rýchle sánky, tak na nich nemôžeš jazdiť rýchlo. Môžeš byť najlepší pretekár, ale keď sánky pod tebou nejdú, môžeš sa aj pokrájať na kúsky. Konkurencia využíva poznatky z výskumných ústavov a univerzít, nový materiál. A kde sme my?“

Vývoj techniky na Slovensku podľa Ninisa naráža na financie. „Chýbajú peniaze na materiál, ktorý je veľmi drahý,“ hovorí a dodáva, že mnohé veci si robia sami. „Veľmi dôležitá je aj geometria a, samozrejme, tréningy, či potom brúsenie nožov, ktoré si tiež robíme sami. Vyspelým sánkarským krajinám nemôžeme konkurovať.“

O to dôležitejšie sú pre neho pozitívne správy z dejiska olympiády. Nový ľadový tobogan v Cortine si vyskúšal už na jar. „Je nielen nad očakávania mňa, ale aj ostatných športovcov a funkcionárov,“ hodnotí dráhu. „Za ten týždeň, čo sme v Cortine jazdili, nebol žiadny väčší problém. Ani pády a zranenia. Dojmy boli naozaj dobré.“

Najkrajšie spomienky má stále spojené so Soči 2014. „Odtiaľ mám dodnes najlepšie a najkrajšie dojmy,“ hovorí Ninis. „Skončil som dvadsiaty a pri premiére súťaže v miešanej štafete sme boli na peknej desiatej priečke. Konečne som mohol využiť ruský jazyk zo základnej školy.“