ROZHOVOR: Gymnastka Mokošová Kundrát k OH v Los Angeles: Ešte by som to určite chcela skúsiť

V dnešnom rozhovore sme sa porozprávali o náročnom živote vrcholovej športovkyne, motivácii pokračovať v kariére, budúcnosti slovenskej gymnastiky ako aj o mladých slovenských talentoch, ktoré by mohli nadviazať na jej úspechy.


Na Majstrovstvách sveta ste hovorili o slzách radosti. Čo sa vám v Rotterdame podarilo, čo sa vám predtým nedarilo?

Musím povedať, že v Rotterdame na Majstrovstvách sveta som zacvičila podľa mňa jedny z najlepších pretekov v mojej kariére. Som veľmi rada, že to tak veľmi dobre vyšlo a som veľmi spokojná.

Už po tých bradlách, keď som ich zacvičila a dostala som veľmi dobrú známku, som bola taká spokojnejšia a s takým pokojom na duši, že tie bradlá sú predsa len moja disciplína, dala som to. No a potom na tú kladinu som už išla s úplným kľudom a s úsmevom na tvári. Vravela som si, že si to chcem maximálne užiť a ukázať ľuďom peknú gymnastiku.

A myslím si, že sa mi to aj podarilo a bodové E hodnotenie bolo naozaj veľmi dobré – nad osem bodov, čo sa mi na kladine nepodarilo dosiahnuť už veľmi dlho. Takže ja musím povedať, že po týchto pretekoch som naozaj odchádzala so slzami v očiach a s obrovskou radosťou a s vďačnosťou, že tie preteky naozaj tak veľmi dobre vyšli.

Máte dnes už 29 rokov a stále súťažíte na svetovej úrovni. Čo vás drží pri gymnastike a čo vás na nej baví najviac?

Pri gymnastike ma stále drží najmä láska k tomuto športu. Keby som ho nemala rada, už dávno by som necvičila. Stále ma veľmi baví a napĺňa, mám rada tréningy aj prácu na sebe. Myslím si, že aj mladšej generácii ukazujem, že gymnastika sa dá robiť aj vo vyššom veku, a že už nemusí byť len o pätnásť- či šestnásťročných dievčatách, ktoré odcvičia jednu alebo dve sezóny a potom ich nahradia ďalšie.

Tento trend sa postupne mení. Máme aj gymnastky, ktoré sa po materstve vracajú na vrcholovú úroveň. Napríklad Britka Alice Kinsella sa vrátila po pôrode, rovnako aj jedna holandská gymnastka. Myslím si, že je to motivujúce aj pre mladšiu generáciu, pretože vidí, že aj po prestávke či materstve je možné vrátiť sa k vrcholovému športu.

V čom ste dnes ako gymnastka lepšia než pred desiatimi rokmi – v technike, psychike, disciplíne alebo v schopnosti zvládať tlak?

Myslím si, že za ten čas som sa naučila oveľa lepšie pracovať s detailmi. Nechcem povedať, že moja gymnastika pred desiatimi rokmi bola nedokonalá, ale pravidelná práca a skúsenosti ma za ten čas výrazne posunuli. Dnes je moja gymnastika ladnejšia, čistejšia a celkovo estetickejšia, čo oceňujú aj rozhodkyne.

Tým však nechcem znižovať úroveň svojich výkonov spred desiatich rokov, pretože práve vtedy som sa kvalifikovala na olympiádu. Aj v tom období som bola na veľmi dobrej úrovni, no myslím si, že moja gymnastika aj celkový prejav za ten čas dozreli.

Veľkú úlohu v tom zohrali aj skúsenosti. Kedysi bola moja gymnastika možno viac detská, zatiaľ čo dnes pôsobí ženskejšie a vyzretejšie.

Ako a čo je s pribúdajúcimi rokmi náročnejšie? Sú to tie tréningy, je to regenerácia, bolesti, zranenia alebo niečo iné?

Myslím si, že s každým rokom je to náročnejšie, najmä čo sa týka regenerácie. Telo už jednoducho toľko nevládze. Niekedy je to náročné aj po psychickej stránke, pretože človek má viac zodpovednosti a začne si dávať väčší pozor.

Keď som bola mladšia, neriešila som, koľko nástupov na náradie absolvujem, ani to, či ma niečo bolí. Dnes už musím trénovať oveľa rozumnejšie, šetriť si sily a vyhýbať sa zbytočným chybám, aby som zvládla nielen aktuálne tréningy, ale aj tie nasledujúce.

Kedy ste si naposledy povedali, že už toho máte dosť, a že by ste najradšej s gymnastikou skončili? Čo vás presvedčilo pokračovať?

Takých chvíľ bolo viac, keď som si povedala, že toto už je naozaj nad moje sily. Stáva sa, že sa mi tréning nedarí, som unavená alebo frustrovaná, pretože mi nejdú veci tak, ako by som chcela. Vtedy si však vždy poviem, že treba vydržať, zaťať zuby a pokračovať.

Nie je totiž ťažké trénovať, keď všetko ide podľa predstáv. Oveľa náročnejšie je zvládnuť chvíle, keď sa nedarí, pretože podobné situácie potom prichádzajú aj na pretekoch. Boli momenty, keď som mala pocit, že už stačilo, no zároveň viem, že by mi moje vnútorné ja nedovolilo len tak odísť z tréningu a vzdať sa.

Od jedného trénera som sa naučila, že treba pracovať v neštandardných podmienkach, lebo všetky tie neštandardné podmienky nás čakajú aj na pretekoch a tam je to ešte niekoľkokrát horšie. Na pretekoch sa totiž môže stať, že som unavená, mám za sebou dlhé cestovanie alebo ma trápi jet lag. Čím viac som na podobné nepriaznivé okolnosti pripravená, tým menej ma potom počas súťaže zaskočia.

Ste už v pozícii, keď mladšie gymnastky sledujú Vás a učia sa od Vás. Zmenil sa tým Váš pohľad na vlastnú úlohu v slovenskej gymnastike?

Myslím si, že ma deti vnímajú ako motiváciu. Chcem pre ne byť akousi „maminou“ – podporovať ich aj na pretekoch, povzbudiť ich a byť im oporou. Ja som totiž väčšinou súťažila sama a nemala som pri sebe nikoho, na koho by som sa mohla v takých chvíľach spoľahnúť.

Napríklad na Majstrovstvách Európy v Záhrebe nás bolo päť dievčat a vytvorili sme veľmi príjemnú tímovú atmosféru. Navzájom sme sa podporovali a verím, že dievčatá cítili moju podporu rovnako, ako som ja cítila tú ich. Chcem im pomáhať, radiť a dodať im istotu, najmä preto, že mnohé z nich ešte nemajú skúsenosti s veľkými medzinárodnými súťažami.

Je olympiáda v Los Angeles 2028 váš cieľ? Čo všetko bude musieť vyjsť, aby ste sa na ňu dostali?

Keďže už necvičím celý viacboj, ale špecializujem sa najmä na bradlá a kladinu, pričom bradlá sú mojím hlavným náradím, v roku 2028 mám možnosť kvalifikovať sa na olympijské hry prostredníctvom svetových pohárov. Sú to však ešte dva roky, takže nechcem nič predbiehať. Uvidíme, ako sa dohodneme so Slovenskou gymnastickou federáciou, a či bude záujem o moje pokračovanie a podporu zo strany zväzu.

Táto otázka je zatiaľ otvorená, ale ja by som to určite chcela ešte skúsiť, pretože takéto príležitosti treba využiť. Nemám rada, keď šance zostanú nevyužité, preto by som sa o olympiádu v Los Angeles chcela aspoň pokúsiť a uvidíme, ako sa mi bude dariť.

Trénujete teraz nejaké nové prvky? Alebo čistíte už existujúce zostavy?

V mojom veku sa už, povedala by som, veľa nových prvkov nenaučím. Zároveň v zostavách nie je veľa prvkov, ktoré by nám ešte výraznejšie pomohli posunúť sa ďalej. Mojou hlavnou úlohou je preto čo najlepšie zacvičiť to, čo máme natrénované, a urobiť pri tom čo najmenej chýb.

Pridávať nové prvky by navyše mohlo narušiť zostavu a neprinieslo by nám to výraznejší bodový zisk. Preto si myslím, že v tejto fáze kariéry už nemá veľký zmysel experimentovať s novými prvkami, ale skôr sa sústrediť na čistotu a stabilitu zostáv.

Všetci si nastavujú zostavy tak, aby mali čo najvyššie skóre. Nie je to možno niekedy na úkor originality?

Hej, ale na druhej strane si myslím, že aj v gymnastike niekedy platí, že menej je viac. Teraz sa nám to potvrdilo najmä na kladine. Nemám síce veľmi vysokú východiskovú známku, no zacvičila som zostavu tak čisto, že som predbehla množstvo gymnastiek, ktoré mali výrazne náročnejšie zostavy, ale urobili chyby. Myslím si, že práve v tom je gymnastika krásna. Niekedy dokážu uspieť aj gymnastky s nižšou východiskovou známkou, ak zacvičia čistejšie než súperky. Na vrcholovej úrovni totiž rozhodujú detaily. Niekedy stačí, že nedopnem špičku, a v konečnom poradí môžem klesnúť aj o tridsať miest.

Keby ste mohli zmeniť jednu vec na slovenskej gymnastike, čo by to bolo?

Na slovenskej gymnastike by som určite chcela zmeniť to, aby sme mali viac telocviční a trénerov. Vďaka tomu by sme mohli prilákať viac detí, zvýšiť konkurenciu a postupne rozvíjať celý šport. Verím, že by tak rástla aj naša gymnastická základňa.

Myslím si, že práve nedostatok priestorov a trénerov je v súčasnosti jedným z našich najväčších problémov. Nejde však len o gymnastiku, podobná situácia je aj v iných športoch.

A keby ste mohli niečo zmeniť v pravidlách gymnastiky, čo by to bolo?

V pravidlách gymnastiky by som určite chcela dosiahnuť väčšiu objektivitu pri rozhodovaní. Často sa totiž stáva, že rozhodkyne nehodnotia len to, čo skutočne vidia, ale aj to, čo si myslia. Dôvodom môže byť aj systém hodnotenia samotných rozhodkýň. Aj ony totiž dostávajú známky za svoje rozhodovanie a musia sa pohybovať v určitom bodovom rozpätí. Ak sa ich známky príliš odlišujú od ostatných, môžu za to dostať horšie hodnotenie. Naopak, tie, ktoré sa držia v stanovených hraniciach, získavajú lepšie skóre a môžu byť následne nominované aj na veľké podujatia, napríklad na Olympijské hry.

Podobnú skúsenosť som mala aj na nedávnom Svetovom pohári v Osijeku. Zacvičila som tam podľa mňa výbornú zostavu, ktorá si zaslúžila aj medailové umiestnenie, no napriek tomu som sa nedostala do finále. Po vystúpení za mnou chodili tréneri aj ďalší ľudia a hovorili mi, že to bola najlepšia zostava, akú ma kedy videli zacvičiť. Nerozumeli tomu, prečo som dostala také nízke hodnotenie, akoby som urobila dve veľké chyby.

Neskôr sme sa rozprávali aj s jedným z rozhodcov. Povedal mi, že aj jemu sa moja zostava zdala výborná, no keďže rozhoduje osem rozhodkýň, najvyššia a najnižšia známka sa škrtajú a z ostatných šiestich sa vypočíta priemer. Jeho známka sa teda do výsledku vôbec nezapočítala. Ani on však nerozumel tomu, prečo som napokon dostala také hodnotenie.

Myslím si preto, že systém nie vždy zaručuje úplnú objektivitu. Niekedy mám pocit, že rozhodkyne viac myslia na vlastné hodnotenie a na to, aby sa ich známky príliš neodlišovali od ostatných, než na to, čo skutočne vidia na gymnastickom koberci.

Vidíte na Slovensku mladé talenty, ktoré by mohli v budúcnosti dosiahnuť podobné alebo lepšie výsledky ako vy?

Veľkou nádejou slovenskej gymnastiky je určite Lucka Piliarová, ktorá už minulý rok predvádzala krásnu gymnastiku a spolu so svojím tímom získala medailu na EYOF-e. Myslím si, že momentálne máme naozaj silnú generáciu mladých gymnastiek. Patrí k nim aj Nelka Ostrihoňová, ktorá si takisto odniesla medailu z EYOF-u, a tiež Lily Murínová.

Verím, že tieto tri dievčatá môžu slovenskú gymnastiku výrazne posunúť dopredu. Zároveň ma teší, že mám svoje nástupkyne, a že po mne nezostane prázdne miesto. Myslím si, že veľmi dobre prevezmú štafetu, a úprimne im želám, aby sa im darilo ešte viac než mne.

Kto je váš najväčší idol v gymnastike alebo inom športe?

Mojou motiváciou sú všetci športovci, ktorí na sebe pracujú, nevzdávajú sa a napriek náročným chvíľam a prekážkam sa každý deň posúvajú vpred.

Veľmi fandím aj slovenským športovcom, ktorí sa po zraneniach snažia vrátiť späť do formy. Viem sa do nich vcítiť, pretože sama viem, aké náročné je vrátiť sa po zranení.

Obdivujem mnohých, či už je to Samo Piasecký, Ivanka Kováčová alebo iní. Ľudia sa ma často pýtajú na Simone Bilesovú, ktorú veľmi obdivujem a rešpektujem. Je to úžasná gymnastka, no rovnako obdivujem aj talianske či nemecké gymnastky. Nemám však jednu konkrétnu, o ktorej by som povedala, že práve ona je mojím najväčším vzorom.

Na záver si dáme aj zopár off-topic otázok, ktoré by mohli ľudí zaujímať. Máte nejaké obľúbené seriály či filmy? Čo odporúčate?

Ja nič. Ja nepozerám ani filmy, ani seriály. Mňa to extrémnym spôsobom otravuje a ja nevydržím pri ničom sedieť. Nedávno sme boli na filme Konkláve a už sme obaja s manželom po čase na seba pozerali, kedy sa to už skončí. Doma si občas film rada pozriem, ale väčšinou taký, ktorý som už videla, lebo vtedy si môžem dovoliť od neho aj odbehnúť. Inak ma filmy ani seriály veľmi nelákajú.

Je to aj tým, že vstávam o pol siedmej ráno, o pol ôsmej som už na tréningu a domov sa vraciam približne o ôsmej večer. Keď prídem domov, navečeriam sa, osprchujem a som najradšej, keď už môžem byť v tichu. Nepotrebujem ďalšie podnety ani to, aby na mňa niekto rozprával. Práve pokoj a ticho sú pre mňa najlepším relaxom. Niekedy si len tak skrolujem Instagram, pretože ten môžem kedykoľvek vypnúť.

A čo robíte rada vo voľnom čase?

Rada chodím na kávu. Rada sa prejdem, v pokoji si ju vypijem a pozorujem ľudí okolo seba. Veľmi rada trávim čas vonku s priateľmi a rodinou.

Keď nemusím mať naplánovanú žiadnu konkrétnu aktivitu, dokážem si výborne oddýchnuť. Zároveň rada chodím na jogu, zaplávam si. Vyhľadávam najmä aktivity, pri ktorých si vyčistím hlavu a príliš nezaťažím telo. Keďže trénujem šesťkrát do týždňa, jeden deň si potrebujem vyhradiť na regeneráciu.

Posledná otázka. Keby ste nerobili gymnastiku, aký iný šport by ste si vybrala?

To je dobrá otázka a minule som nad tým rozmýšľala. Buď by som tancovala spoločenské tance, to sa mi veľmi páči, alebo by som snowboardovala. Snowboarding ma strašne baví a najlepšie je ísť priamo rýchlo dole.

Barborke ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa úspechov!