Keď znejú výbuchy, pustia hudbu hlasnejšie. Mladí krasokorčuliari v Kyjeve trénujú aj pod hrozbou raketových útokov

„Dievčatá to, samozrejme, veľmi rozrušilo, dokonca aj plakali,“ povedala agentúre AFP Julia Ratnykovová, matka 11-ročnej krasokorčuliarky Kati. Napriek poškodeniu štadióna však rodičia ani mladé športovkyne neplánujú skončiť. „Nikto sa nevzdáva, tréningy budú pokračovať,“ zdôraznila.

Pre deti, ktoré vyrastajú počas vojny, sa zmenilo aj samotné vnímanie športových úspechov. „Vždy, keď ráno prídete na súťaž a vidíte všetky deti, viete, že noc dopadla dobre,“ povedal tréner Oleksandr Tumanovskyj, bývalý popredný sovietsky krasokorčuliar. „Ak sú nažive, už to je úspech.“

Keď sú výbuchy príliš hlasné, pridajú hudbu

Na kyjevskom ľade sa trénuje už od 6.15 h, teda približne hodinu po skončení nočného zákazu vychádzania. Medzi desiatkami detí sú aj Tumanovského tri zverenkyne vo veku od deväť do jedenásť rokov. Zdokonaľujú sa v krokoch, skokoch a piruetách, zatiaľ čo nad mestom pravidelne zaznievajú výstrahy pred ruskými útokmi.

Spočiatku deti pri každom poplachu utekali do krytu v neďalekej škole. Podľa trénera sa však z presunov postupne stával skôr atletický tréning než krasokorčuliarska príprava. So súhlasom rodičov preto začali pokračovať v tréningoch aj počas výstrah. „Keď sú výbuchy príliš hlasné, pustíme hudbu hlasnejšie, aby sa deti nebáli,“ vysvetlil Tumanovskyj.

Pre mladých športovcov je pritom náročné už samotné dochádzanie na ranné tréningy. Štyridsaťdvaročná Julia Jermolajevová utiekla s dcérou Myroslavou z Charkova po začiatku vojny v roku 2022. Dievča dnes trénuje šesť hodín denne, šesť dní v týždni, no pravidelný spánok je pre ňu takmer nedosiahnuteľný.

Počas nebezpečných nocí sa matka s dcérou uchyľujú do podzemného parkoviska, kde prespávajú v aute. Inokedy Myroslava spí na provizórnom lôžku z vankúšov, prikrývok a perín na chodbe bytu. „Samozrejme, nie je to také mäkké ako normálna posteľ, ale dá sa to,“ povedala dievčina s nesmelým úsmevom.

Podobne žije aj 11-ročná Katia, ktorá spáva na karimatke a nafukovacom matraci. „Úprimne povedané, ani si nepamätám, kedy naposledy spala vo vlastnej posteli,“ priznala jej matka. Rodičia pritom každé ráno zvažujú, či je bezpečné poslať deti na tréning. Ratnykovová prirovnala ich každodenný život k pohybu v lese plnom nebezpečenstiev, kde musia byť neustále v strehu.

Súťažia s rovesníkmi, ale aj s následkami vojny

Vojnové podmienky sa podpisujú aj pod športové výkony. Podľa Jermolajevovej nemajú ukrajinské deti rovnaké možnosti ako ich konkurenti v európskych krajinách. „V porovnaní s inými deťmi, ktoré trénujú v lepších podmienkach v Európe, nie sme skutočne konkurencieschopní. Jednoducho nedokáže podať stopercentný výkon,“ povedala o svojej dcére.

Komplikácie sprevádzajú aj samotné súťaže na Ukrajine. Keď zaznie letecký poplach, deti musia niekedy stráviť v kryte dve hodiny. Po návrate na ľad už podľa rodičov nedokážu obnoviť potrebné sústredenie. Cestovanie na zahraničné podujatia navyše predlžuje uzavretý ukrajinský vzdušný priestor. „Cesta teraz trvá 24 hodín namiesto troch,“ upozornil Tumanovskyj.

Po ruskom útoku, ktorý poškodil kyjevský štadión, sa Ukrajinská krasokorčuliarska federácia obrátila s protestom na Medzinárodnú korčuliarsku úniu (ISU). Upozornila, že ukrajinskí športovci prichádzajú o najzákladnejšie podmienky potrebné na tréning, súťaženie a športový život.

Trénera najviac desí, že si deti na zvuky výbuchov postupne zvykajú. „Deti by si mali zvykať na úplne iné zvuky, napríklad na šuchot lístia alebo vietor, a nie na zvuky, ktoré vydávajú títo bastardi,“ povedal.

Opravy poškodeného štadióna sa začali takmer okamžite. Tumanovskyj dúfa, že sa jeho zverenkyne vrátia na ľad už budúci týždeň. „Steny sa dajú znovu postaviť. Sme predsa Ukrajinci,“ dodal.