Vzťah medzi trénerom a kabínou sa postupne rozpadával, až napokon vybuchol v jednej vete, ktorá dnes symbolizuje celý jeho neúspešný madridský príbeh: „Nevedel som, že idem trénovať do škôlky!“
Podľa Marcy to nebol bežný výkrik trénera, ktorý chce zobudiť ospalých hráčov. Bol to „výkrik zúfalstva, únavy a takmer nudy“. Alonso už dlhší čas cítil, že mužstvo nereaguje na jeho požiadavky – najmä tie taktické. Nekomunikatívne tváre, slabý prístup, šepkanie počas tréningov. A keď konečne povedal nahlas to, čo si myslel už dlhšie, otvoril v tíme ranu, ktorá sa nikdy nezacelila. Dôvera sa vytratila a rešpekt sa začal drobiť.
Hráči vnímali tréningy ako preťažené a zahltené informáciami. Sťažovali sa, že taktických pokynov je príliš veľa a že prichádzajú z viacerých strán. Alonso bol posadnutý detailmi a jeho horlivosť sa preniesla aj na realizačný tím. Najmä jeho asistent Sebas Parrilla bol podľa hráčov až príliš aktívny. Neustále opravy, pokyny a dôraz na každý pohyb vytvorili prostredie, ktoré šatňa nevnímala ako motivujúce, ale dusivé. „Pracovná atmosféra nebola dobrá a každodenné napätie si začalo vyberať svoju daň,“ píše Marca.
Alonso však videl situáciu opačne. Klubové majstrovstvá sveta, uponáhľaný návrat do súťaží a prakticky žiadna plnohodnotná príprava mu podľa vlastného presvedčenia nedali priestor na to, aby tím naučil svoju futbalovú myšlienku. Vedel, že Real je ďaleko od toho, čo chce hrať, a cítil potrebu proces urýchliť. Každá minúta tréningu bola preňho vzácna. Lenže tempo, ktorým chcel tím posunúť, sa priamo zrazilo s realitou. Nespokojnosť bola obojstranná. Tréner bol frustrovaný hráčmi a hráči trénerom.
Do už beztak napätej atmosféry začala prenikať ďalšia destabilizujúca fáma – meno Álvara Arbelou. Budúci tréner Realu Madrid sa podľa Marcy začal v šatni skloňovať ako možné riešenie skôr ako Alonso skončil. Či už preto, že klub sondoval náladu alebo preto, že si hráči všimli trénera Castilly na tréningoch prvého tímu, jeho prítomnosť mala symbolický význam. Keď sa v kabíne začne hovoriť o nástupcovi, autorita súčasného trénera je už vážne nalomená.
A potom prišli zlé výsledky. Kríza sa prehlbovala, stabilita sa vytratila a hoci tím ešte verbálne sľuboval, že bude držať spolu a Alonsa „nesklame“, niečo zásadné už bolo preč. Nepokoj sa preniesol aj do vedenia klubu a návrat späť už neexistoval. Superpohár bol poslednou kapitolou, ale ako trefne uzatvára Marca, „Koniec neprišiel iba s touto prehrou, začal sa krikom“.
