„V prvom rade samotné dianie na vode. Preteky si dokážem stále živo predstaviť. Ako keby sa udiali len nedávno. Potom to boli úžasné pozitívne emócie, ktoré vo mne pretrvávajú a zostanú mi po celý život,“ povedal Martikán v rozhovore pre denník Šport.

Spomienky sa mu v týchto dňoch vracajú častejšie než zvyčajne. „Áno, už sa to pred pár dňami začalo stupňovať. Zmienka na Atlantu padla viackrát, je to pekné. Podobné to bolo už pri desiatom či dvadsiatom výročí, mnohí si spomenuli aj vtedy.“

Do Atlanty pritom necestoval s myšlienkou na zlato. Rozhodujúci impulz dostal niekoľko mesiacov pred olympiádou, keď vyhral preteky Svetového pohára práve na olympijskej trati na rieke Ocoee. „Dodalo mi to veľkú sebadôveru a vedel som, že pokiaľ budem robiť všetko ako mám do posledného záberu, bude veľká šanca uspieť aj pod piatimi kruhmi.“

Na výsledok sa však podľa vlastných slov nesústredil. „Neželal som si nič iné, len aby som sa naďalej pripravoval zodpovedne a potom v samotných pretekoch zotrval sústredený od štartu až do cieľa. To bolo všetko, čo som si hovoril a opakoval. Nerozmýšľal som však nad žiadnym konkrétnym umiestnením. Podstatná bola stopercentná príprava a potom na vode už len urobiť čo najmenej chýb.“

Trať v Atlante patrila medzi najnáročnejšie, aké kedy olympijský vodný slalom ponúkol. Martikánovi však dokonale vyhovovala. „Áno, bola to skutočne krásna voda. V podstate to vyzeralo ako prírodná veľká rieka so všetkými možnými veľkými aj malými vlnami… Skutočne skvelé a je len škoda, že sa také trate nejazdia naďalej aj teraz. Je to už oveľa jednoduchšie.“

Jeho zlatá jazda mala gradáciu až v samotnom závere. Kým na medzičasoch figuroval až na piatej priečke, technicky mimoriadne náročný finiš zvládol bezchybne a napokon zvíťazil o 14 stotín sekundy pred českým obhajcom zlata Lukášom Pollertom. „Postupne som pridával, čo bola naša filozofia spolu s mojím otcom a zároveň trénerom, hlavne v závere. Ten bol technicky najnáročnejší… Sily som si rozložil podľa nastaveného plánu a vyšlo nám to. Samozrejme, potrebný bol aj kus športového šťastia. V ten deň sa všetko stretlo v môj prospech.“

Pollert sa podľa Martikána už po prvej jazde považoval za olympijského víťaza. „Bol však už rozhodený a navyše si v predstihu myslel, že je olympijský víťaz, čo spomínal už po prvej jazde. Druhú však už tak dobre nezvládol.“

Víťazstvo zmenilo život dovtedy nenápadného tínedžera z Liptovského Mikuláša. Najväčšie oslavy ho čakali doma. „V Liptovskom Mikuláši boli krásne oslavy na námestí, ktoré mne a tiež Gabriele Broskovej, ktorá skončila v K1 piata, pripravili. Parádne sme si to užili aj v klube.“ Na otázku, čo preňho znamená fakt, že sa stal prvým slovenským olympijským šampiónom po vzniku samostatnej republiky, odpovedá s typickou skromnosťou: „Uvedomujem si, že je to veľké šťastie. Samozrejme, skutočnosť, že som bol prvý, je vzácna, no bolo to len o načasovaní a potrebnej dávke šťastia, že to vyšlo práve na mňa.“

Po Atlante nasledovali ďalšie štyri olympijské štarty a z každého si odniesol medailu. Napriek druhému zlatu z Pekingu 2008 považuje prvý triumf za výnimočný. „Ak by som bral do úvahy zážitky a emócie, tak zrejme áno. Bolo to fantastické.“ Pekinské zlato označil za veľké športové zadosťučinenie, no dodal: „Emócie v Atlante však prevyšovali.“

Ani vo veku 47 rokov ešte definitívne neuzavrel svoju mimoriadnu kariéru. Hoci sa tento rok neprebojoval do reprezentačného tímu, naďalej myslí aj na olympijské hry v Los Angeles 2028. „Moja kariéra už nebude trvať dlho, stačí sa len pozrieť do občianskeho preukazu, koľko mám rokov… Napriek tomu si myslím, že ešte nejaký čas sa tomu budem venovať naplno a budem sa snažiť o čo najlepšie jazdy. Pokúsim sa tiež prebojovať na najdôležitejšie podujatia… Urobím pre to všetko, čo budem môcť.“