Ešte začiatkom januára pritom jej štart vyzeral ako niečo sci-fi. Po vážnom zranení kolena, operácii a zdĺhavej rekonvalescencii bojovala nielen s časom, ale aj s vlastnou hlavou. Priznala, že išlo o rozhodnutie, ktoré sa spočiatku zdalo nereálne: „Spomienky na celý život vďaka môjmu rozhodnutiu ísť na olympijské hry a zabojovať o to, čo bolo ešte začiatkom januára doslova nemožné.“ Práve tento moment, keď sa napriek všetkému postavila na štart, označuje za svoje osobné zlato.
V Cortine sa predstavila v tímovej súťaži žien, kde nedokončila slalomovú časť, a o niekoľko dní v ženskom slalome skončila na 20. mieste. Na medailu to tentoraz nebolo, no vzhľadom na okolnosti išlo o výkon, ktorý mnohí označili za malý športový zázrak. „Vďaka všetkým mojím najbližším ľuďom som to zvládla a som na seba extrémne hrdá,“ odkázala tým, ktorí pri nej stáli počas najťažších mesiacov kariéry.
Jej status zakončili slová plné emócií a úľavy: „Bola to jazda… Ďakujem Cortina.“ Vlhová vyslala jasný odkaz, že niekedy je najväčšie víťazstvo už len to, že sa po páde a náročnom období dokážete postaviť a opäť bojovať.
